Pri práci som sa inšpiroval mojou skúsenosťou z predchádzajúcej tvorby, ktorá zaznamenáva svetelné objekty, ale zaoberá sa taktiež recykláciou respektíve znovupoužitím už vytvorených produktov, ktoré využívam v odlišnom pojatí. V tomto prípade som pracoval skôr s vizuálnou stránkou dizajnu. Práca je spojením oboch zdrojov, teda materiál je už používaný, ale koncept obsahuje celkovú zmenu jeho tvaru a funkcie. Najvýraznejším inšpiračným zdrojom bol samotný materiál, teda silonka. Tá sa dokáže svojimi vlastnosťami priblížiť prírodným tkanivám, dokonca ich v niektorých smeroch, ako je napríklad elasticita prekonáva. Vždy ma veľmi fascinovala schopnosť prispôsobenia sa materiálov rôznorodému povrchu a jeho následná možnosť navrátiť sa do pôvodného stavu bez trvalého poškodenia. Silonka sa prispôsobí rovnako kubickému ako organickému tvaru. Pri silonkách bol tento jav viditeľný už v tridsiatych rokoch 19. storočia, ale zatiaľ nebol v dizajne zaznamenaný pokus o udržaní tejto vlastnosti bez použitia konštrukčných prvkov. Inšpiratívnou pre mňa bola rovnako možnosť opätovného využitia už použitých silonkových pančúch. Najčastejším dôvodom výmeny, alebo odstránenia starých siloniek bolo takzvané „očko“ ktoré vzniká pri opotrebení, alebo nešťastnou náhodou.  V mojej práci je možné tieto odpady opätovne a veľmi elegantne znovupoužiť a plnohodnotne ich navrátiť do interiérov.     

  Kôš, ktorý je artefaktom v portfóliu väčšiny drotárov, bol prvotným podnetom k vytvoreniu zásuvného modulu konferenčného stola. Štandardne vytváraný úložný priestor chce obohatiť o uskladňovaciu časť z iného materiálu. Ten ponúka uloženie aj vo vertikálnej polohe, pričom priemerný diel zastrešuje zväčša len horizontálne vkladanie. Nemožno prekonať ani východiská, ktoré boli opätovne hľadané v ríši zvierat a drotárskej tradícií obohatenej aj o zoomorfné objekty. 

Zachytávanie podstaty, kombinovanie farieb a materiálov, búranie hraníc medzi zaužívaným pomocou možností ponúknutých dneškom, hľadanie kontinuity medzi tradíciou a momentálnymi technológiami vyustila v  pátranie po spracovaní materiálu súdobým výrobným procesom.   Dôraz kladie predovšetkým na originálnu ideu, vtip a funkčnosť. Neobyčajným spôsobom chce poukázať na rozmanitosť tvorby a nevtieravo priblížiť svoj pôvod. Ten stále dokáže ponúknuť tvorcom inšpirujúce podnety.  

  Vznik lampy s pracovným názvom „Drotárova prísaha“ sprevádzala čitateľská záľuba. Čitateľ často zvádza boj zo záložkami a s len zriedka si bez zápravy pamätá kde skončil. Integrovanie zakladacieho segmentu do lampy je teda aktuálne. Túto možnosť priniesla architektúra  kostolíkov.   Archetypálny pôdorys s jednou hlavnou loďou, ktorej je ponúknutá sedlová strecha, dve menšie lode na bokoch, z ktorých stredu vychádza veža s drôtennou zvonicou. Tá však nie je interpretom zvuku, ale svetla. Je možné ju vymeniť, farebne variovať. Táto alternatíva  prichádza spolu so základným tvarom kostolíka. Ďalšou výhodou je, že segment pripomínajúci tvar sedlovej strechy je ku knihe šetrný. Váhu rozkladá rovnomerne po celej dĺžke väzby, čím bráni jej urýchlenému rozpadu. 

  Tvar drotárskej krošne bol impulzom k vytvoreniu úložných priestorov. V tej nosil majster všetko                                                                             náradie, drôt, ktorý bol nositeľom jeho hriechov, kôli nemu opúšťal domovinu. Po skúmaní takýchto osobných nábytkových solitérov som zistil, že nočný stolík svojim obsahom pripomína autobiografiu. Akoby napovedal aký človek je jeho majiteľom.   Pes je najvernejším priateľom človeka. Trávi s pánom voľné chvíle, oddychuje, je smutný,prejavuje radosť, je lojálny. Mať ho ale nie je vždy možné. Preto drotárska krošňa dostala prídavok. Získala nohy a odoberateľný kus vytvoril tvar pripomínajúci hlavu psa. Oddaný si získal miesto pri lôžku svojho pána. Dokáže podržať časopis, noviny, vo svojich útrobách skrýva to, čo nechceme aby bolo viditeľné na povrchu. Stáva sa „ Pojedačom“ všetkého,čo je nepotrebné a má zostať zahalené pod rúškom tajomstva.